Píšem tento denník - občasník svojej dcéry,
aby si raz z neho mohla čítať, čo zažila...
Dnes to bude bez obrázkov, lebo som nemala
príležitosť fotiť...
Bola na lyžiarskom “campe” a veľmi sa jej
tam páčilo...každý večer mala dlhú reč o tom, čo zažila...
Takže také krátke momentky z tohto jej
týždňa...
Prvý krát jazdila na čiernej zjazdovke a “hors
piste” - mimo zjazdovku...
Prvý krát mala nastriekané vlasy oranžovou
farbou, pretože mali karneval...jej sen je mať červené vlasy...ja jej to
pravdaže nechcem dovoliť, lebo má nádherné vlasy a pravdaže ešte nemá
vek na farbenie vlasov...ale našťastie si mohla tento pocit užiť, lebo mali skvelých inštruktorov,
ktorí priniesli farebné spreje na vlasy (jednorázové...ufff :))...
Vďaka môjmu šiestemu zmyslu a strachu, že
jej bude strašná zima, dostala najsuper lyžiarsku bundu - riskla som to, kúpila
som ju sama a mala úspech...bunda aj ja...
Prvý krát jedla hnusné špagety...lebo tie
sú vždy super :)...
Atď....atď.
A spoznala jedného malého chlapca,
černoška...ktorý bol tiež na tejto lyžovačke...počas jedného obeda sedel s ňou
pri stole a rozprával jej, že je z Haiti...jeho rodičia zahynuli pri
zemetrasení...je adoptovaný vo Francúzsku...má 5 bratov a každý je v inej
rodine...povedala mi, že to bolo strašné...bolo to veselé chlapča, ktoré vždy
vtipkovalo, ale keď začal hovoriť toto, zrazu zvážnel a mal slzy na
krajíčku...a viac nevieme...myslím, že to bol pre ňu dostatočne silný
zážitok...nevedela, čo má na to povedať a ako reagovať...asi ani ja by som
nevedela...
Chcem povedať len dve veci...
Nikdy nevieme, kto nám skríži cestu v našom
živote, hoci len na pár hodín a ako nás toto stretnutie ovplyvní...
A moja úcta a rešpekt všetkým “silným deťom”,
s ktorými sa život nebabral a všetkým adoptívnym rodičom, ktorí
dávajú takýmto deťom druhú šancu na šťastné detstvo a “normálny” život.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára