Dodatok :)

Musím sa ešte vrátiť k mojej predchádzajúcej téme o Resto du Coeur, pretože som neskutočne dotknutá a dojatá spôsobom ako sa všetci, ktorí “môžu, pretože majú” (jedlo, peniaze, prostriedky...), snažia pomáhať.

Včera Domka priniesla zo školy letáčik, v ktorom sa píše (môj kostrbatý preklad):

My, zástupcovia 8. a 9. ročníka neakceptujeme, že niektorí ľudia sú hladní.

Pretože by sme chceli pomôcť, rozhodli sme sa, že sa budeme vyhýbať plytvaniu.

Od 2. februára, v školskej jedálni:

Ak sa rozhodneš, že niečo nezješ, môžeš sa rozhodnúť, že to nevyhodíš A DÁŠ TO RESTO DU COEUR.

(Pravdaže táto veta bola staršími žiakmi vysvetlená mladším, že ide o to, že keď nezjedia jogurt alebo jablko a podobne, tak to nezahodia do koša, ale odložia na miesto špeciálne na to určené. A keď si budú brať jedlo od kuchárok, vypýtajú si len toľko, koľko naozaj dokážu a chcú zjesť. Pretože na konci “stravovacieho dňa” prídu dobrovoľníci Resto du Coeur zobrať jedlo, ktoré zostalo z daného dňa).

Pre tých, ktorí vedia francúzsky a nepotrebujú môj preklad...a ako dôkaz, že deti sú ozaj úžasné, keď toto dokážu zorganizovať (pravdaže s pomocou dospelákov, na to sme tu :))

A okrem toho, celý budúci týždeň môžu deti do školy nosiť jedlo, ktoré sa odnesie do Resto du Coeur. Takže pravdaže ideme s Domkou na nákup...

A  ešte okrem toho :), som dnes v rádiu počula, že na konci dňa chodia dobrovoľníci do reštaurácií, na trhy, do veľkých obchodov, kde zozbierajú jedlo, ktoré by sa inak vyhodilo. Pravdaže chodia na miesta, kde prebehla vzájomná dohoda a obe strany pociťujú potrebu pomôcť...a ozaj to nič nestojí, pretože inak by to išlo do koša. Dobre všetci vieme, že tieto potraviny by nešli do koša, pretože sú pokazené a zlé, ale preto, že každá poriadna reštaurácia zbytky z jedného dňa neponúka zákazníkom na druhý deň a každý poriadny obchod by mal vyhodiť potraviny po záruke, hoci vieme, že tieto potraviny nie sú pokazené vďaka tomu, že dátumy spotreby bývajú z hygienických, zdravotných a iných bezpečnostných dôvodov kratšie ako je skutočná trvanlivosť nejakej potraviny.

No len toľko som chcela, niektorí z nás nevieme čo s jedlom a denne ho vyhadzujeme do koša a iní sú hladní. 

Prajem Vám pekný zasnežený víkend.

Miška  

Pomáhať sa má, lebo...

Včera sme boli na jednom úžasnom koncerte...doposiaľ celkom neznámeho speváka Barcella s 1111 zboristami. Bolo to monumentálne. Barcella spieva ako povedal pesničky, ale aj hip hop a slam - rozhodne vo svojich textoch hodne veršuje a rýchlosť jeho reči je abnormálna, nestíhate sa čudovať :)...z jeho hudby jednoducho ide neskutočne dobrá energia...a v sprievode 1111 zboristov od tých najmenších až po seniorov (zbory pozbierané z celého regiónu)...to bolo naozaj nádherné.

Ale dôležité je, prečo takýto koncert vznikol...pre RESTO DU COEUR (REŠTAURÁCIA SRDCA)...aby ste vedeli, čo to je (pretože tento blog čítajú hlavne slovenskí priatelia:))...tak Resto du coeur je kampaň na pomoc ľuďom bez domova alebo chudobným ľuďom, aby PREŽILI chladné, zimné obdobie...túto myšlienku naštartoval pred 30 rokmi humorista a herec Coluche, ktorý mal celkom „neúctivý“ zmysel pre humor a celú myšlienku naštartoval pri jednom rozhovore v rádiu vetou „Mám taký malý nápad...“  - dnes sa každoročne organizujú od novembra do marca zbierky peňazí, jedla a teplého oblečenia...a pravdaže je v tomto období otvorených viac ako 2500 Resto du coeur - proste reštaurácií, kde sa pre chudobných ľudí pripravuje jedlo a pravdaže sa organizujú koncerty na podporu tohto projektu, aby sa na pomoci mohol zúčastniť každý aspoň tým, že si kúpi lístok na nejaký koncert...ja viem, poviete si, že takéto akcie bežia všade, ale myslím, že nie každá je rozvinutá do takých rozmerov ako tu vo Francúzsku...a pretrváva už 30 rokov i napriek tomu, že Coluche už dávno nie je medzi nami, stále naberá na rozmeroch...A čo je najúžasnejšie, že za celou akciou stoja tisícky dobrovoľníkov...žiadne platené funkcie :)...od mladých až po bielovlasých dobrovoľníkov :)...a ešte jedna vec je dôležitá...nikto nerieši prečo je niekto bezdomovec, či preto, že je alkoholik, lenivec a podobne alebo preto, že sa do tohto stavu dostal kvôli sociálnej, zdravotnej, rodinej alebo inej zlej situácii...jednoducho títo ľudia potrebujú pomoc...

Nie som „Matka Tereza“ a preto som si stále kládla otázku, prečo niekto tak nezištne, dobrovoľne pomáha aj napriek tomu, že za to nikdy nič nedostane...A docvaklo mi to pri rozhovore s jedným kamarátom, ktorý robí to isté a keď som sa ho spýtala prečo, tak sa tváril, že to až také nezištné nie je :), povedal, že si zbiera biele kamene :) "napotom", na neskôr, do budúcnosti :)...viete, to sú tie metafory, biele kamene, červené body....každý tomu hovorí inak...ale, čo mi došlo, je, že POMÁHAŤ SA MÁ, LEBO NIKDY NEVIETE KEDY BUDETE POTREBOVAŤ POMOC VY A POTOM URČITE ODNIEKIAĽ PRÍDE...tak som si to aspoň povedala ja. :)

A ešte dám jeden kostrbatý preklad „takej hymny“ Resto du coeur - Dnes „už viac nemáme právo“ na to, aby sme boli hladní a aby nám bola zime...každý prevýši sám seba, keď bude myslieť na teba (na toho druhého)...nesľubujem Ti veľký večer, ale len jedlo a pitie, trochu chleba  a tepla v Resto du coeur...

Tak aj na tomto môžu vyrastať naše deti...predsa len je ešte niečo dobré v tomto svete :)

Prajem Vám pekný deň, aby ste mali kam hlavu skloniť a aby ste si mohli zasadnúť k stolu so svojimi blízkymi a dať si hoci len chlieb s maslom...a vtedy si nezabudnite povedať, aké len mám šťastie. :)

         

Joyeux anniversaire Dominika

Mať 12 rokov je super...

Ale mať 12 rokov a mať kamarátov je ešte lepšie...

Mať 12 rokov a kamošov a narodeninovú „party“ teda bowling je úplne ale úplne cool... :)

Mať kamarátov je super (a pre mňa - mamu je to naozaj veľké "soulagement" - "úľava", keď sme tak ďaleko od domova - pocit, že moje dieťa je šťastné a obklopené priateľmi)

Hraj a vyhraj...ale fair play...a hlavne, aby to bola zábava...víťazky Dominika, Éloise a Aurélie

Koláčiky, sviečky a kamaráti...aké len mám šťastie :)

Musím...

Všetci, čo aspoň trochu sledujete dianie okolo seba alebo aj trochu ďalej...viete, čo sa stalo...je príšerné, že len tak sa vyberiete ráno do práce a večer sa už nevrátite domov...a nie kvôli nehode, zlej náhode, nešťastiu či chorobe, ale kvôli skutočnej, zámernej násilnosti...

A keďže momentálne žijeme vo Francúzsku, udalosti predvčerajšieho (a aj včerajšieho) dňa sa naozaj dotlki svojim spôsobom všetkých, takže aj nás.

Dominika chodí do školy a pravdaže povinnosťou školy je na takúto udalosť zareagovať primerane k veku detí. Tak sa aj stalo, deti mali jednu hodinu, kde sa s nimi učiteľ o danej veci porozprával a celá škola ako vlastne celé Francúzsko mali “minútu ticha” za obete tohto brutálneho činu.

Napriek tomu prišla Domka zo školy dostatočne zmetená, pokojne by som povedala na pokraji sĺz. V prvom rade to potrebovalo veľké objatie a potom dlhé, dlhé rozprávanie.

Povedala mi, že rozumie tomu, čo im vysvetlil učiteľ v škole, ale bola nešťastná z toho, že deti v jej veku si popísala ruky heslami a telefónmi posielali rôzne “sms reťaze” ako reakciu proti tomuto aktu a ona nemala túto potrebu. Bola nešťastná z toho, či je to dobré, keď ako 12 ročné dieťa sa nechce takto prezentovať, zvlášť, keď určitým malým veciam rozumie, ale globálne má z toho poriadny zmätok v hlave. Pravdaže som jej povedala, že je správne, že ak chce niečo prezentovať, musí tomu naozaj rozumieť a vedieť si to obhájiť a že nerobí nič zlé, keď nejde vždy s davom a “neopičí” sa po ostatných.

Nakoniec to ale uzavrela, že ani nechce byť dospelá, lebo svet dospelých je, zdá sa, naozaj zlý a keď bola malinká bola vždy len šťastná a teraz ju trápia (alebo sa trápi takýmito globálnymi problémami), čo je asi aj dobré, ale možno aj smutné, že už sú týmto zasiahnuté aj deti.

Rozprávali sme sa o tom, že nie je správne, aby ľudia násilne zomierali, lebo niekto sa tak rozhodol na základe nejakých pomýlených presvedčení...že nie všetci Moslimovia sú zlí (a v skutočnosti to čo sa stalo, nemalo nič spoločné s Moslimskou komunitou) a že v každom národe, náboženstve, spoločenstve, krajine...sú normálni, rozumní ľudia a ľudia šialení a extrémistickí, "jednoduchšie" povedané dobrí a zlí...o tom, čo je to sloboda a sloboda vyjadrovania, kde začína a aj kde končí...aj o tom, či je správne provokovať a možno aj urážať, pretože niekto je iný ako som ja...bolo to dlhé rozprávanie a také naozaj “uf” aj pre mňa...

Rozhodne som na ňu už teraz pyšná, že o veciach premýšľa a neberie hneď prvý názor, kotrý počuje a vidí verejne odprezentovaný za svoj vlastný názor...

Chcela som Vám vlastne len povedať, aby ste si chránili svoje deti, rozprávali sa s nimi, či už sú malinké, väčšie alebo na prahu dospelosti, aby ste ich počúvali a odpovedali na ich otázky, pravdaže primerane ich veku a ako najlepšie viete, aby, keď budú dospelí si vedeli vytvoriť svoj vlastný názor a primeraným spôsobom ho aj prezentovať (hovorím primeraným, pretože aj strieľanie je svojím spôsobom nejaký odkaz, ale rozhodne nevhodný) a potom si už len môžeme (my rodičia) držať palce, že ich názory budú dostatočne “rozumné, opodstatnené, odôvodniteľné”...v slovenčine na to asi neexistuje jedno slovo, po anglicky by som povedala “reasonable”.

Na záver, kedže už som dospelá, by som mala vyjadriť svoj názor, aby ste ma neobvinili, že toto sú všetko len bla-bla-bla. Myslím, že veľa som už rozhodne povedala, ale každopádne som presvedčená o tom, že žiadny satiristický obrázok či karikatúra, hoci aj extrémne kritická, orientovaná na moju (alebo Vašu) osobu, mi (alebo Vám) nezoberie v zlomku sekundy život bez možnosti vyjadriť sa a zdôvodniť moje konanie, názor, presvedčenie a moju prezentáciu sa pred ostatným svetom. Takže,aj napriek tomu, že svojmu dieťaťu som povedala, že nie je povinné používať heslá, ja ho použijem, aby som čo najjednoznačnešie vyjadrila svoj postoj. Je sius Charlie.

Viem, že týmto príspevkom nič nezmením, ale v mojom malom svete sa snažím vychovávať svoje dieťa tak, aby rešpektovalo ľudský život, svoj aj tých ostatných.

     

Moje LIKES 4

Calogero

Francúzsky spevák, ktorého sa nedá nemilovať (teda u mňa to tak bolo, láska na prvé počutie)...úžasný hlas, výborná gitara, krásne, trefné aj vtipné texty, výborná muzika...

Myslím, že ho akceptujú všetky generácie...moderný zvuk a koncept, ktorý má hlavu a pätu...žiadne “I love you baby, take me up a podobne”. :)

Našťastie už mám jeho nový album LES FEUX D´ARTIFICE (ďakujem Ježiško:)) a aj lístky na jeho februárový koncert (potom dám snáď aj nejaké fotky) :)...takže deriem CD dokola. :)

Má veľa hitov, ale ja ho špeciálne milujem pre tútu pesničku, ktorá zatiaľ nie je rádio hit, ale čoskoro bude, som o tom presvedčená...

Conduire en Angleterre (chanson pour les gauchers) - Šofórevať v Anglicku (pesnička pre ľavákov)

Kto viete po francúzsky, počúvajte a prekladajte, je naozaj “cool”.  Hlavne pre nás, ktorí patríme k menšine ľavákov v tomto pravorukom svete :)...

A určite si to « check-ujte » a preverte napr. na youtube, či nehovorím z cesty ako ľavák :), ale tento krát, myslím, že budete so mnou súhlasiť. Veľký LIKE.

Kalendár jednej matky

Tento príspevok by mohol mať asi tisíc názvov...z rôznych dôvodov.

Novoročný, ktorý ale nebol napísaný na Nový rok...Každopádne Vám chcem zaželať všetko dobré v Novom roku, veľa zdravia, šťastia, lásky a všetkým tvorivým dušiam veľa tvorivých nápadov, nech je každý deň dôvod na radosť...a aby bol tento rok taký...normálny. :)

Narodeninový, hoci nebol napísaný na narodeniny...Ale, každý rok, keď celý svet oslavuje Starý rok, Silvester, Svätého Silvestra, ja oslavujem predovšetkým narodenie svojej milovanej Domči...teda neoslavujem len ja, v prvom rade je to Dominikin deň...už 12 rokov ju každý rok o toto čase obťažujem s historkami, aká bola, keď sa narodila...malinká, žltá :), "špatná" :) (my vieme čo to znamená), ale moja...jediná...a každý rok jej rozprávam, že ohňostroje sa robia len preto, že celý svet oslavuje, že sa narodila...zatiaľ si ma vždy vypočuje, ale myslím, že to začína byť čím ďalej tým "trápnejšie" a otravnejšie, ale aj tak ma ľúbi...a ja prežijem pár poprevracaných očí, úškrnov a poznámok typu "ale mamina, to je trápne, prestaň už a podobne"...a ja aj tak neprestanem, pretože viem, že aj jej to robí svojím spôsobom radosť...taká silvestrovská tradícia. :)

No, ale predsa len som tento príspevok nazvala kalendár jednej matky...Prečo?
Kalendár jednej matky znamená...že to bude kalendár :) (čo sa udeje v roku 2015) a keď je niekto jedna matka, musí mať rozhodne aspoň jedno dieťa...a ja mám Dominiku, takže budem písať, čo Domka zažije...Nerobila som to, keď bola malinká z rôznych dôvodov, tak som si povedala, že to vyskúšam aspoň teraz, veď na dobré veci nie je nikdy neskoro. Dúfam, že ju to raz poteší, keď si bude čítať, čo všetko zažila, videla, dokázala...teda, čo sa mi podarí zaznamenať.

Takže, hoci kalendáre normálne začínajú 1. januárom, môj kalendár začína 31. decembrom. 

Narodeninová torta číslo 1 

Narodeninová torta číslo 2 u kamarátov