Musím...

Všetci, čo aspoň trochu sledujete dianie okolo seba alebo aj trochu ďalej...viete, čo sa stalo...je príšerné, že len tak sa vyberiete ráno do práce a večer sa už nevrátite domov...a nie kvôli nehode, zlej náhode, nešťastiu či chorobe, ale kvôli skutočnej, zámernej násilnosti...

A keďže momentálne žijeme vo Francúzsku, udalosti predvčerajšieho (a aj včerajšieho) dňa sa naozaj dotlki svojim spôsobom všetkých, takže aj nás.

Dominika chodí do školy a pravdaže povinnosťou školy je na takúto udalosť zareagovať primerane k veku detí. Tak sa aj stalo, deti mali jednu hodinu, kde sa s nimi učiteľ o danej veci porozprával a celá škola ako vlastne celé Francúzsko mali “minútu ticha” za obete tohto brutálneho činu.

Napriek tomu prišla Domka zo školy dostatočne zmetená, pokojne by som povedala na pokraji sĺz. V prvom rade to potrebovalo veľké objatie a potom dlhé, dlhé rozprávanie.

Povedala mi, že rozumie tomu, čo im vysvetlil učiteľ v škole, ale bola nešťastná z toho, že deti v jej veku si popísala ruky heslami a telefónmi posielali rôzne “sms reťaze” ako reakciu proti tomuto aktu a ona nemala túto potrebu. Bola nešťastná z toho, či je to dobré, keď ako 12 ročné dieťa sa nechce takto prezentovať, zvlášť, keď určitým malým veciam rozumie, ale globálne má z toho poriadny zmätok v hlave. Pravdaže som jej povedala, že je správne, že ak chce niečo prezentovať, musí tomu naozaj rozumieť a vedieť si to obhájiť a že nerobí nič zlé, keď nejde vždy s davom a “neopičí” sa po ostatných.

Nakoniec to ale uzavrela, že ani nechce byť dospelá, lebo svet dospelých je, zdá sa, naozaj zlý a keď bola malinká bola vždy len šťastná a teraz ju trápia (alebo sa trápi takýmito globálnymi problémami), čo je asi aj dobré, ale možno aj smutné, že už sú týmto zasiahnuté aj deti.

Rozprávali sme sa o tom, že nie je správne, aby ľudia násilne zomierali, lebo niekto sa tak rozhodol na základe nejakých pomýlených presvedčení...že nie všetci Moslimovia sú zlí (a v skutočnosti to čo sa stalo, nemalo nič spoločné s Moslimskou komunitou) a že v každom národe, náboženstve, spoločenstve, krajine...sú normálni, rozumní ľudia a ľudia šialení a extrémistickí, "jednoduchšie" povedané dobrí a zlí...o tom, čo je to sloboda a sloboda vyjadrovania, kde začína a aj kde končí...aj o tom, či je správne provokovať a možno aj urážať, pretože niekto je iný ako som ja...bolo to dlhé rozprávanie a také naozaj “uf” aj pre mňa...

Rozhodne som na ňu už teraz pyšná, že o veciach premýšľa a neberie hneď prvý názor, kotrý počuje a vidí verejne odprezentovaný za svoj vlastný názor...

Chcela som Vám vlastne len povedať, aby ste si chránili svoje deti, rozprávali sa s nimi, či už sú malinké, väčšie alebo na prahu dospelosti, aby ste ich počúvali a odpovedali na ich otázky, pravdaže primerane ich veku a ako najlepšie viete, aby, keď budú dospelí si vedeli vytvoriť svoj vlastný názor a primeraným spôsobom ho aj prezentovať (hovorím primeraným, pretože aj strieľanie je svojím spôsobom nejaký odkaz, ale rozhodne nevhodný) a potom si už len môžeme (my rodičia) držať palce, že ich názory budú dostatočne “rozumné, opodstatnené, odôvodniteľné”...v slovenčine na to asi neexistuje jedno slovo, po anglicky by som povedala “reasonable”.

Na záver, kedže už som dospelá, by som mala vyjadriť svoj názor, aby ste ma neobvinili, že toto sú všetko len bla-bla-bla. Myslím, že veľa som už rozhodne povedala, ale každopádne som presvedčená o tom, že žiadny satiristický obrázok či karikatúra, hoci aj extrémne kritická, orientovaná na moju (alebo Vašu) osobu, mi (alebo Vám) nezoberie v zlomku sekundy život bez možnosti vyjadriť sa a zdôvodniť moje konanie, názor, presvedčenie a moju prezentáciu sa pred ostatným svetom. Takže,aj napriek tomu, že svojmu dieťaťu som povedala, že nie je povinné používať heslá, ja ho použijem, aby som čo najjednoznačnešie vyjadrila svoj postoj. Je sius Charlie.

Viem, že týmto príspevkom nič nezmením, ale v mojom malom svete sa snažím vychovávať svoje dieťa tak, aby rešpektovalo ľudský život, svoj aj tých ostatných.