Škola života

Chodíme do školy, kde nás učia, skúšajú a takto stále dokola. Niekoľko rokov a zväčša je to fajn obdobie v našom živote. Ale najviac sa aj tak učíme v reálnom živote a o skúškach ani nehovorím, život si nás preveruje denno-denne.   

Občas zájdeme s priateľmi na večeru. A inak tomu nebolo ani včera. Je fajn niekedy vyraziť von a nemusieť variť. :) 

A čo Vám budem hovoriť, neboli sme v obyčajnej pizzerii alebo podobnom podniku. Nie, že by pizzeria bola zlá, ale tu ide o výchovu seba samej a mojej dcéry zvlášť. :) A preto treba vybrať niečo viac "nóbl". :))))

Tak teraz si hovoríte, tá sa ale má, chodí do luxusných reštaurácií. Hm, ani to nie je úplne pravda, ale...nie ste ďaleko. :) Nie, že by som mala niečo proti luxusným reštauráciám, to vôbec nie, ale poviem Vám otvorene, nemôžem si to dovoliť a ak by som to spravila raz, moja peňaženka by zívala prázdnotou ešte niekoľko týždňov. 

A kam to teda chodíme? 

Dva, tri krát do roka sa vyberieme do "školskej" reštaurácie hotelového lýcea. Je to skutočná, veľmi pekná reštaurácia, kde varia a obsluhujú študenti. Ale pravdaže všetko, čo sa tam deje, je ako v noblesnej reštaurácii. Kuchári varia vyberané jedlá, servírovanie a stolovanie je naozaj ako v luxusnej reštaurácii, o obsluhe ani nehovorím. Už pri dverách Vás víta čašník(čka) - študent, ktorý sa o Vás stará od prvého momentu keď vstúpite do reštaurácie až do posledného momentu, keď poviete "Au revoir - Dovidenie" - pretože sa chcete ešte vrátiť, tak dobre Vám tam bolo. Usádzajú Vás a od tohto momentu začína príjemný kolotoč neustáleho, ale nevtieravého a skutočne neobťažujúceho ponúkania, servírovania, vysvetľovania, čo budete jesť, čo Vám doporučujú piť, aký Vám ponúkajú aperitív, prvé predjedlo, druhé predjedlo, hlavné jedlo, syry, dezert. Na stole máte more vidličiek, nožov a lyžičiek a vôbec Vám to nevadí, všetky ich máte čas použiť, degustujete vína, prípadne iné "drinky" vhodné k danému jedlu, všetko jedlo Vám je servírované, flambované, krájané pri stole...je to naozaj fajn. V tejto reštaurácii skutočne "simulujú" situácie v top reštauráciach, takže pri stole máte jedného pre Vás hlavného čašníka, ktorý má pomocníka (moje dieťa mu hovorí sluha), pretože ten len pobehuje a plní rozkazy hlavného čašníka. Včera moje dieťa zahlásilo: "sluha stále striehol a vždy, keď som sa napila čo i len jeden glg vody, dolial mi pohár. Ešte šťastie, že "sluha" bol pekný." :) A potom sa po reštaurácii pohybuje ešte šéf čašník, ktorý svojich čašníkov kontroluje a diskrétne kritizuje alebo im dáva rady. 

Je to veľká škola pre týchto budúcich majstrov remesla, ktoré je vo Francúzsku tak dôležité. A zároveň je to škola a príjemné vzdelávanie pre moje dieťa.
Nie, že by som bola snob, to nie. Tí, ktorí ma poznajú Vám to môžu potvrdiť, že ja mám naozaj ďaleko od snoba. Ale som rada, Keď môžem Dominike ukázať, že veci sa dajú robiť aj inak, teda napríklad takto. :) Prirodzenou cestou sa naučila, že návšteva reštaurácia je jednou z príležitostí pekne sa obliecť, teda aspoň trošku krajšie ako obyčajne, že pri stole sa nesedí zhrbená, s opretou hlavou a lakťami na stole, že sa používa obrúsok, používajú sa slová ako ďakujem a prosím, učí sa komunikovať, jednak s čašníkmi, ale aj s ľuďmi pri stole (zvlášť Francúzi dokážu o dobrom a peknom jedlo rozprávať aj celý večer, jednoducho vedia oceniť prácu ľudí, ktorí sa o Vás v tom momente starajú), učí sa vychutnávať si jedlo a moment. Nemyslite si, že to, čo som Vám popísala robí denno-denno, vôbec nie. Ale je ozaj príjemné vidieť, čo s nami robí iná situácia, ako prirodzene a nenásilne dokáže zmeniť svoje správanie. Z teenagerky, ktorá sa vďaka svojej výške horko ťažko poskladá za stôl, lebo je všade ruka, všade noha, chce sa rýchlo najesť, pretože veď sú iné zaujímavejšie veci na práci ako jedenie, ktoré je len nevyhnutné časť nášho života sa zrazu na chvíľu stáva mladá, spôsobná slečna. Prirodzene, bez príkazov a zákazov, bez napomínania, proste situácia ju k tomu vedie. A to sa mi páči.

No a ešte na záver by som chcela povedať, že včera to bol obzvlášť "perfiš" večer, pretože včerajšia večera bola pre našich milých kuchárov a čašníkov, dievčatá aj chlapcov :), maturitná skúška, takže všetko bolo naozaj TOP. Ani by sme to neboli vedeli, len občas sme zahliadli roztrasenejšie ruky ako obyčajne a hodnotiacich učiteľov so zápisníkmi v rukách, ktorý sa v tichosti nenápadne presúvali po reštaurácii a ako supy pozorovali každý pohyb ich študentov. Študenti-časníci-kuchári-maturanti boli úžasní, jedlo bolo excelentné, spoločnosť perfektná. 

A čo na záver dodať? Kiežby škola života a životné skúšky boli vždy také príjemné ako včera.  

zdroj

   

Zas prší

Občas sa vyskytnú dni ako ten dnešný...nič Vás nebaví...počasie je nanič...stále prší, je zima a pršanie a zimu naďalej hlásia...pýtate sa sami seba, kde to vlastne žijete, také upršané miesto...neviete s čím skôr začať, lebo máte toho toľko naplánovaného, takže radšej nezačínate s ničím...no proste deň "DEBIL" :)...a ozaj silno hľadáte veci, prečo by ste chceli dnešný deň prežiť vo svojom živote :)...OK :)...idem na to.
...vďaka neustálym dažďom je všetko naokolo krásne zelené,
...večer nemusím ísť polievať záhradku a ešte aj vodu ušetrím,
...ešte stále mám niekoľko dní k dobru na zhadzovanie kíl do letných šiat,
...s pokojným svedomím sa ešte stále môžem nalievať horúcim čajom, ktorý milujem,
...možno sa mi vďaka počasiu podarí kúpiť nové letné topánky už vo výpredaji za zvýhodnenú cenu,
...moji žiaci sú zaujatí mojimi hodina, pretože nesvieti slnko a nechcú vôbec, ale vôbec vyliezť von z triedy...(moji žiaci sú dospeláci, deťom je asi jedno, či prší, sneží alebo svieti slnko, pre nich je vždy čokoľvek lepšie ako škola). :)

Nakoniec, dážď nie je až taký hrozný :)...keď je na opačnej Zemskej pologuli :)))))

Tak len tak krátko. Prajem Vám krásny slnečný deň alebo aj upršaný, ak niekomu z Vás príde fajn. :)



 

Ružový blog

Tak dnes to bude na ružovo a na niekoľko tém, ale ostanem pri tvorení, mlsaní, Francúzsku a podporovaní lokálnych záležitostí.

Opäť raz moje nepokojné ruky vyrobili túto "echt" dievčenskú, bábätkovskú deku "Pre Vaše Poklady". Je ružová, ale nie úplne, ale úplne sladká...je to ten môj štýl, trochu šedivej nesmie chýbať a to jej dodáva šmrnc modernosti - podľa mňa.  

Pri mojej tvorbe sa snažím poznať pôvod materiálov, ktoré používam, ak je to len trochu možné. Niekedy nie sú najlacnejšie, ale keď ide o bábätká, naozaj na cenu nehľadím. Tak je to aj s mojimi dekami. Vyrábam ich z francúzskej zmesovej priadze BERGERE DE FRANCE, konkrétne z jednej, ktorá je určená skutočne pre bábätká a volá sa Caline. Tí, čo neviete po francúzsky, caline znamená objatie. No viete si predstaviť niečo lepšie pre Vaše detičky? Tak ako som už niekde spomínala, táto dečka nenahradí mamine objatie, ale nie je od toho ďaleko. :) A keď teda mama musí občas variť, žehliť a robiť iné činnosti, vtedy môže Váš poklad objímať a zohrievať takáto dečka. :)

Kto je BERGERE DE FRANCE? Rodinná firma, ktorá vznikla v roku 1946 a nachádza sa v regióne Lorraine. Majú pod kontrolou celkovú výrobu priadzí, od spracovania prvotného materiálu, cez farbenie až po výrobu priadze tak, ako ju pozná zákazník. 
Aké sú hodnoty BERGERE DE FRANCE? 100% francúzska výroba situovaná vo Francúzsku, neustály vývoj pre zlepšovanie kvality. Chcú sa deliť o lásku k priadzi, o vášeň pri handmade výrobe, ktorá poskytuje priestor pre originalitu, tvorivosť a chcú ponúknuť kúsok zo seba. Tak ako každý tvorivý človek. Ak Vás zaujíma viac a viete aspoň trochu po francúzsky, klik tu - Bergere de France.  

    
Ďalšou mojou "vychytávkou" sú "ružové keksíky z Remeš-u". :) A teraz ako to je skutočne. Určite ste už všetci počuli o "Remeši" - REIMS, ktorý sa nachádza v regióne Champagne. Boli tu korunovaný mnohí francúzsky králi. Myslím, že už z úvodu cítite, že to musí byť len niečo dobré. :) 
Tradícia pečenia v Reims sa spomína už v roku 1430. Okolo roku 1690, pekári zo Champagne vymysleli recept, kedy po upečení chleba využili ešte teplú pec a začali tvoriť sladké, ružové delikatesy. Z toho pochádza názov bis-cuit čiže biscuit, po slovensky šušienka. Opäť pre vysvetlenie, ak neovládate francúzštinu. Keď vo francúzštine použijete slovo bis, znamená to niečo medzi - "nie úplne" a cuit znamená piecť. Čiže vlastne sušili tieto "mňamky" v peci, ktorá pomaly chladla. A voalá, teraz už viete, že slovo biscuit nie je anglického, ale francúzskeho pôvodu. :) 
V roku 1756, počas vlády Ludvíka XV, bola založená firma na výroby šušienok. V roku 1775 bola firma so svojimi sušienkami predstavená pri oslave korunovácie Ludvíka XVI v Remeši. V roku 1845, pekár Mousier Fossier prevzal hlavnú výrobňu týchto sušienok v Remeši a neskôr rozbehol výrobu vo veľkom. "Fossier house" existuje dodnes a vyrába tieto jedinečné ružové sušienky, medovníky (medovníkové bochníčky) - sú odlišné od tých Slovenských a cukrovinky na báze marcipánu. 
A tieto dobroty sa najlepšie hodia k originálnemu "champagne", pravdaže. :)     

A na záver ružový strom v našej záhrade. 

  Prajem Vám ružové dni bez toho, aby ste museli použiť ružové okuliare. :)

  Miška

Už viem prečo

Moje dieťa miluje tenisky, ale niekedy stav jej obuvi je na zaplakanie.

Minulý týždeň som z úplne iných dôvodov ako je tento blogový príspevok čítala jeden článok o tom kto je to vlastne hipster. Veľmi ma to zaujíma, títo "típkovia" sú pre mňa ozaj cool. Ale chcela som vedieť, či je toto všetko len o "fashion" a vzhľade alebo za tým stojí aj nejaká myšlienka. Ak chcete prečítajte si tento pre mňa zaujímavý a veľmi sviežo napísaný článok: Kto je to hipster a čo to slovo do pekla vlastne znamená?

No a tam som sa dozvedela, že hipster môže byť aj dievča či žena. Problém je, že u žien je tento štýl menej výrazný čo sa vzhľadu týka, možno práve vďaka obrovskej rôznorodosti módy pre ženy, dievčatá a dámy. :)

Ale čo podstatné tam bolo napísané, že pravá hipsterka určite nebude nosiť "štekle", najskôr ju uvidíte v teniskách, najlepšie značky Converse, ktoré sú ale dostatočne "vintage" - v mojom preklade: staré, obnosoné, poriadne ošúchané, šediví (špinavá), možno aj trochu pokazené. A presne tak vyzerajú najobľúbenejšie tenisky môjho dieťaťa. 

A tak odkedy som našla tieto informácie, už si z toho nerobím veľkú hlavu, keďže hipsterov naozaj môžem. :) 
A Dominika je tiež spokojná...hovorí mi..."cítim, že zo mňa rastie hipsterka a som na to hrdá. :) A vidíš mami, ako sama hovoríš, každý deň sa učíme niečo nové, tak aj dnes si sa niečo nové dozvedela - prečo si neumývam tenisky. :) A ja jej občas "nevýchovne" dávam za pravdu...nemôže byť vždy všetko dokonalé, krásne a čisté, dôležité je, že to je jedinečné. :) Ako tenisky mojej Domky.

Hora opíc

Predĺžený víkend, tak čo to znamená? No predsa výlet.
Boli sme v malej ZOO, kde boli len opičky Makak, voľne sa medzi nami pohybovali, mohli sme ich kŕmiť pop-cornom, boli krotké a strašne podarené. Opičia ZOO, ktorú by ste pomalým krokom prešli za 15 minút bola pre nás zábavou na celé popoludnie.

Tak sme teda kŕmili, komunikovali, obdivovali, strašne sa nasmiali na týchto našich "predchodcoch" a ja som pozorovala, veľa a s nadšením, a naozaj môžem povedať, že sa správajú ako my, ľudia. Pravdaže sú medzi nami malá rozdiely ako napríklad, že im moc nezáleží na móde, spôsobnom jedení, krásnom dome, robia veci kedy chcú a ako chcú, správajú sa slobodnejšie ako my, ale asi je to tak normálne, predsa len, sú to zvieratá.

Krátky komiksový príbeh o tom, ako sa dievčinka chcela skamošiť s opičiakom intelektuálom.
Dievčinka: Ahoj kamoško, ja som Dominika. Teší ma.
Opičiak intelektuál: Nemám čas, premýšľam...nevyrušuj ma.

Dievčinka: No tak, počúvaj ma. Ja so taký istý "intelo" - intelektuál ako ty. Máme si čo povedať.
Opičiak intelektuál: Vážne? To akože ozaj? Nemyslím, ako na tebe pozerám, ale...hmm...

Dievčinka: Urobme si spolu selfie. To bude super. Dvaja super kamoši, múdry sme obaja, vtipný sme obaja a ešte aj krásny. Oki?
Opičiak intelektuál: O čom to rozprávaš, moja?

Dievčinka: Smile. :)
Opičiak intelektuál: Čo si už tá len o sebe myslí.  

Vzájomná láska a starostlivosť...tak by to malo fungovať medzi partnermi...myslím...ale občas sa stane, že jeden sa postará, vyčistí kožúšok a keď tento očakáva podobnú službičku od toho druhého, ten zdrhne zo scény...že smutné?...v dnešnej dobe často reality. 

Spím si na konári a je mi dobre. 
Dobrá siesta nikomu neublíži a keď ste v bezpečí, vysoko v korunách stromov, môžte nerušene snívať o čomkoľvek.

Foťte nás :) alias hľadaj na obrázku, čo tam nepatrí.
Našli ste? Ak nie, tak Vám teda napoviem...sú tam dve opice a jeden Harry Potter, ktorý už más svoje "fun pages". Tento priestor patrí týmto dvom herečkám. :)

A to najsilnejšie na záver, žijú spolu ako rodina, niekto je malý, niekto veľký, iný silný alebo slabý, introvert alebo extrovert. Každý má svoju rolu. A pravdaže šéf je len jeden, ten, ktorý má najväčší rešpekt a najväčší okruh priateľov a podporovateľov a nie ten, ktorý je najsilnejší alebo najmúdrejší. Získať si rešpekt svojho okolia nie je vôbec jednoduché nielen v opičej ale aj v ľudskej spoločnosti...je to osobná cesta každého z nás a len na nás záleží či túžime po úcte a rešpekte okolia, ktoré si formujeme sami...našou múdrosťou, láskavosťou a starostlivosťou o druhých, našimi činmi a slovami........ 

    

Tematicky

Tí, čo ma už poznáte, viete, že milujem tvorenie...ale akosi sa mi zdá, že moje tvorivé bunky sú obmedzené na tri farby a prúžky...už som kdesi aj spomínala, že rodina ma síce podporuje, ale pri každom mojom novom počine mi spievajú Slovenskú hymnu a teraz momentálne začali už aj s Francúzskou marseillaise, aby nebola nuda. :)
Čudujete sa? No áno, milujem prúžky a červenú, modrú a bielu farbu. :)

Pri pohľade na mojich nových medvedíkov ma napadajú len dve veci: 
Pesnička od Elánu..."Tak oblečte si dresy, keď sme takto v kope, aby bolo jasné, kto za koho kope..."
a
MS v hokeji a včerajší zápas Slovensko - Francúzsko, celá rodina dôverovala Slovákom, aj tá francúzska časť :) ... každopádne, nech by to akokoľvek dopadlo, v tomto zápase by boli vždy víťazi naši. :)

A ešte na jednu vec by som Vás chcela upozorniť. Medvedíci majú na ručičke moje logo. Doteraz som vyrábala hračky podľa rôznych knižiek a návodov, ale toto sú moje naozaj prvé hračky - mnou vymyslené, navrhnuté, vypočítané, vyrobené...:)

A ak som Vám moje logo ešte nepredstavila, tak tu je. :) Jednoduché, ale moje. Všetci, kto ma poznáte od detstva, viete, že MW sú moje iniciály dievčenského mena, modrá je moja ale že úplne najobľúbenejšia farba, trošku som sa pohrala som symetriou a to je všetko.

Sama so sebou a šťastná

Učím sa byť sama so sebou...a šťastná.
Nie najľahšia úloha pre melancholické osoby ako som ja, ale ide to. :)

A tak bez prehnaného sentimentu sa snažím radovať z každodenných maličkostí a napĺňať svoje dni malými radosťami. 

Tak dnes:
Ranná káva, ktorá ani nie je taká dobrá ako je voňavá...chválim náš starý kávovar, ktorý sa dá naprogramovať a každé ráno nás budí príjemným klokotaním a kávou rozvoniava celý dom.
Parádne "tanečky" s parádnym trénerom. :) Toto vyzerá ako bulvárna titulka, ale hovorím len o "SH´BAM" - taká hodina aerobic-tanec a milujem to aj bez toho trénera. :)
Ako odmena za dobre vykonanú prácu horúca čokoláda. :) Ja viem, že takto neschudnem, ale aj tak nemienim zmeniť tento môj zlozvyk. :)
Odoslaná knižka vo výmene kníh. Dúfam, že budúcej majiteľke sa bude knižka odo mňa dobre čítať. Toto je ozaj dobrý pocit. :)
Nový plyš. Bucľatý a mäkučký. Opäť jedno čudo-zviera, ja som ho pracovne nazvala Zajko Tučko Zelenáč až kým mu nejaké dieťa nedá pekné meno. A zobrala som ho na výlet, fotil sa. :)
U2 na plné pecky...energia. 

Zajko podľa návrhu Sandrine Deveze

  
    
A DEŇ EŠTE NESKONČIL. :)